Turistika Nízke Tatry aka Hrebeňovka Donovaly - Veľká Chochuľa Chabenec - Chopok - Ďumbier

Autor: Marek Uhrina | 6.9.2016 o 13:01 | (upravené 6.9.2016 o 15:47) Karma článku: 7.70 | Prečítané  209-krát

Už dlhšiu dobu som sa odhodlával a s blížiacim výročím SNP som sa nakoniec aj vydal po stopách partizánov bojujúcich počas 2. svetovej vojny. Zaumienil som si prejsť aspoň časť z tejto 750 km cesty hrdinov SNP. 

Deň Prvý

Zo začiatku som bol skeptický a plný pochybností či je to v mojich silách aj keď len 2 dňová túra ale predsa. Dovtedy som nič podobné neabsolvoval, ale raz treba niekde začať. Ocitol som sa na začiatku mojej cesty. Bolo 7:30 ráno a Donovaly (980 m) ma privítali krásnym počasím, trochu veterným ale bez oblakov. Postupoval som cez Baník po ceste k Polianke (1 043 m).

 

Následne som pokračoval cez les. Bol som sám nikde ani živá duša. Miernym stúpaním som sa dostal cez Moštenické sedlo (1 050 m) na Kečku (1 225 m). Tam začala vynárať hôľna krajina, ale aj prví ľudia.

Z poza horizontu sa vynorila partička dvoch chlapov a jedenej ženy. Dali sme sa do reči a v ceste som pokračoval s nimi, teda tých 5 minút, kým si jeden z nich skoro nevyvrtol členok. Dali sa do ošetrovania a ja som zas zostal na ceste sám. Starohorské vrchy ma svojimi výhľadmi uchvacovali až po stúpanie na Kozí Chrbát (1 330 m). To som ešte nevedel, že najťažší úsek cesty na mňa ešte len čaká. Plno naložený ruksak mi k rýchlosti vôbec nepridával, priam naopak na zostupe do Hiadeľského sedla

(1 099 m) som bol rád, že som sa nevykúpal v blate medzi stromami. 

Vstupoval som postupne na územie Nízkych Tatier. Chodník na Prašivú nebol extra označený a ja som sa ocitol medzi stromami. Po pol hodine výstupu naslepo som počul kričať nejakého chlapa na svoje deti. Ja som mu vďačný za navigáciu na chodník no deti majú naňho asi iný názor. Následný výstup bol namáhavý, dlhý a viedol cez pásma kosodreviny a alpínskych lúk.

Vrchol Prašivej sa nachádzal vo výške 1 652 m. Bol obrastený kosodrevinou a v niektorých miestach z neho vytŕčali ostré kamene. 

 

Krásne výhľady ma sprevádzajú cez Malú Chocuľu (1 719 m) až po najvyšší bod trasy prvého dňa Veľkú Chochuľu (1 753 m), kde bol krásny výhľad na Liptovskú Lúžnu a kŕdle krkavcov.

Postupné klesanie cez Košarisko a Skalku do Sedla pod Skalkou (1 476 m). Väčšinu tejto trasy som išiel sám a moji kolegovia z rána boli ktovie kde. Mierne stúpanie na Veľkú hoľu (1 640 m) nám začne odkrývať ešte horšie stúpanie na Latiborskú hoľu (1 643 m) po strmom chodníku. Tu som sa znovu stretol s partiou z rána a pokračovali sme spolu.

 

Nato, že jeden z nich bol mierne zranený mali dosť dobré tempo a na Zámostskej holi (1 612 m) sme boli raz dva. Nemohol som sa vynadívať na okolie no pokročilí čas ma prinútil hľadať ubytovanie.

Naša útulňa pod Ďurkovou (1 623 m) bola pod kopcom a takmer plná. Chytili sme posledné tri miesta, aj keď sme boli štyria. Pohodová atmosféra a teplo krbu ma uspávalo.

Nakoniec som sa rozhodol, že si ešte vybehnem na západ slnka. Vrchol nebol ďaleko, no stihol som to len tak tak. V poslednej chvíli som zachytil západ slnka a čakal na prvé hviezdy. Fúkal silný severný vietor a ja som sa skryl za skaly no to čakanie sa vyplatilo. Krásna hviezdna obloha mi bola dostatočnou odmenou.

 

O 21:30 som sa vrátil vymrznutý do útulne a zaliezol som rovno do spacáka. Bolo tam horúco, útulňa bola plná do prasknutia čo mal na svedomí detský tábor, ktorý si ju vybral v rovnaký deň ako mi, ale to vôbec nevadilo.

 

Prebudil ma krásny východ slnka a scenéria Himalájov. Naše Slovenské hory majú svoje čaro.

 

Po tom ako som sa kochal výhľadom na Južné Slovensko a strážcov útulne nejak mi vyhladlo.

Čo iné ako paštiku a horalky by som si mohol na raňajky prijať. Samozrejme tá čerstvá hovädzina ktorú dostali biely strážcovia by bola zdravšia a výživnejšia, ale čo už aj svačinka je dobrá keď je človek hladný ako vlk. 

 

Deň druhý

Hneď z rána sme mali krásnu rozcvičku strmím výstupom na Ďurkovú (1 750 m). Počasie bolo krásne, severný vietor, ktorý nás predchádzajúci deň ochladzoval a spomaloval nakoniec ustal. Teplota už o 8 ráno bola dosť vysoká a nás čakal ďalší náročný deň. 

Pred nami je dlhé stúpanie na oblý vrchol Chabenca (1 955 m), ale stojí to zato. Naskytol sa mi zatiaľ najkrajší pohľad na všetky kopce cesty a postupne sa odkryli aj najvyššie vrcholy Nízkych tatier. Po chvíli oddychu sa vynorili aj 3 kamzíky. Magické okamihy. 

Postupne pokračujeme na Kotliská a Skalku. Krajna v okolí je bizarná ako vyšitá z Pána prsteňov. Hrebeň obmedzujú strmé svahy a klesajúce ľadovcové doliny. Na severnej strane je vidieť bralnatý reliéf.

Strmo klesáme do Krížovského sedla (1 774 m). Tu sa nám už naskytá pohľad na Poľanu, ktorá je vo výške (1 889 m), čiže ďalšie strmé stúpanie. Odtiaľ už zreteľne vidíme lanovky na Chopku.

Zdá sa to blízko no nieje, pred nami je ešte minimálne 2 hodinová cesta na Chopok. Pokračujeme na silnom slnku po najvyššom nízkotatranskom hrebeni na Dereše (2 003 m), odkiaľ je nádherný výhľad. Hole striedajú kamenisté špicaté kopce. 

Tu sa rozdeľujem s mojou partiou a stretávam s rodičmi, s ktorými pôjdem záver mojej cesty.

Pred nami sa začína objavovať civilizácia. Chodník je upravený, všade ťažké mechanizmy, lanovky, ruch a hlavne veľa ľudí. Masový kopec je pred nami. Chopok. 2 024 m až do tejto výšky ich vyvezie lanovka a môžu sa vydať na polhodinovú turistiku. 

Vydláždený chodník sa mení na veľké kamene. Niektoré z nich sa nebezpečne hýbu pod mojimi nohami. Ľudí pribúda akoby na Ďumbieri dávali niečo zadarmo, tak sa tam ideme pozrieť aj my.

Cesta bola dlhšia ako sme predpokladali, ľudia nás zdržovali, ale nakoniec sme to zvládli a ten pohľad stál zato. Výhľad z Ďumbiera (2 046 m) bol nádherný a navyše som sa tam stretol s priateľmi, ktorí putovali po mojom boku dva dni. 

Rozlúčili sme sa, oni pokračovali až na Kráľovu hoľu. Ja možno až nabudúce.

Vracali sme sa postupne cestou na Chopok. Ľudí trochu ubudlo tak sa nám kráčalo o dosť lepšie. 

Na Chopku som si chcel vychutnať víťazoslávnu kávu, avšak prišiel som 18:01 a otvorené bolo áno presne ako si myslíte do 18:00.  

Tak sme sa pustili na záverečný zostup dole Chopkom. To bola jednoznačne najhoršia časť cesty. 

Nedostatok síl, boľavé kolená, ale ani vyprázdnený ruksak to nezlepšili.

K Vrbickému plesu (1 113 m) najvyššie položenému prirodzenému jazeru v Nízkych Tatrách sme prišli vyčerpaný o pol 9 večer so súmrakom, akurát načas.Tie dva dni teda stáli zato a podpísali sa aj na fyzickej únave, ale zato na psychickej pohode.

Zničený usadený v aute som sam zamyslel, či mi to stálo zato. Stálo. Slovensko je krásne, hory ešte krajšie a ten pokoj a úprimných ľudí len tak v meste nezažijete a určite nestretnete. Tak sa odlepte od počítačov a hor sa do lesa.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Rodák z Martina: Byť gayom na Slovensku vyžaduje odvahu

Comming out bola v jeho živote nádherná chvíľa, tvrdí Peter Karpo Prince. Dnes je ženatý, s manželom žijú v Tel Avive a rozhodli sa pre dieťa.

PLUS

Položili sme do galérie okuliare. Pomýlili si ich s umením?

Umelecké dielo si s odpadom už pomýlila nejedna upratovačka.


Už ste čítali?